miniBODKA

Slonia uspávanka.

zaspinkať je jednoducho to sa musíš prikryť uškom...:/

-------------------------------------------------------------
Toto nie je hocijaká pesnička. je to pesnička ktorá má už dlhú tradíciu a poznajú ju takmer vo všetkých detských domovoch. Pozná ju veľmi veľa detí aj z iných zariadení, ale aj deti z rodín si ju veľmi často spievajú. Táto pesnička sa chytila u každého vekového rozpätia detí. Je o ich túžbach? Je o ich snoch? O čom vlastne je a prečo má taký veľký úspech, že sa musí hrať do nekonečna a to každý deň a to aj na špeciálne želania detí? Prečo? Nie Rok, ani Dva, nehrávame ju jeden krát za deň a ani 5 krát.... Jednoducho ju hráme tak často, že sa pri náhodnom stretnutí niekde na nejakom mieste v tábore mesto pozdravu - odspievame jednu, či dve strofy. Je už LEGENDOU....
Táto pesnička je u detí na táboroch veľmi obľúbená a najčastejšie hrávaná na gitare pri uspávaní hlavne tých najmenších detí. Deti ju majú veľmi radi.
Priali by sme si, aby každá rodina zostala rodinou po kope pokiaľ je to len možné, aby sa mohli večer spolu pomodliť ak sa modlia, aby jednoducho boli spolu. Veď každý potrebuje objatie mamy, otca. Tak si to prajú aj samotné deti, rodiny. Sú to najčastejšie kladené otázky a prosby. Často stačí len malá pomoc na to, aby to tak bolo. Mama, Otec... Je to jediný a najväčší titul, ktorý sme schopný dosiahnúť. Nejde to vždy tak, ako by sme chceli, alebo si predstavovali. Máme však vždy možnosť zabojovať a nevzdať sa tohto titulu.
Na naších cestách a pri našej práci sa stretávame s rodičmi, ktorí chcú ešte dostať šancu (pokiaľ to samozrejme ide). Práve oni sa snažia tak ako vedia a sú schopný. Naša práca v teréne je práve o tom. Tu Vám chceme priblížiť našu prácu aby ste mali možnosť sami posúdiť, vidieť a utvoriť si názor.
Hľadáme pretrhnuté putá na žiadosť samotných detí. Pomáhame rodinám kde to skutočný význam má. Niekomu stačí malá pomoc, inému zas o trošku viac a niektorým stačí len vedieť, že sa v prípade potreby majú kam obrátiť, že sa báť nemusia. Dostali sme sa aj do situácií, kedy sa matka bála byť matkou, pretože nevie viac dať ako dáva (máme na mysli materiálne potreby detí) a stotožnila sa s tým, že dá deti do ústavu, alebo na adopciu. Koľko nocí preplakala keď tak začala myslieť a vo veci konať? Koľko nocí nespala a ako sa snažila deťom vysvetliť čo chce urobiť, lebo si nevie pomôcť? Boli sme pri riešení malých aj veľkých problémov a dalo sa vždy nájsť riešenie, pokiaľ nešlo o hrubé porušovanie ľudských práv, alebo sústavný návrat k opakovanému zlyhávaniu zo strany rodičov.

Svoju prácu Vám na týchto stránkach približujeme už pomaly rok (vo Februári). Na tejto stránke budeme približovať prácu priamo v teréne s ľuďmi, ktorým sme sa snažili (úspešne) pomôcť. Každá zverejnená fotografia je so súhlasom dotknutých rodín, jednotlivcov. Radi s tým súhlasia a vždy nám k tomu povedia túto vetu: aby ste mohli pomôcť aj niekomu inému a aby aj Vám mohli pomôcť dobrí ľudia....

Sme dobrovoľníci, ktorí chcú pomôcť tam, kde to je treba a to vie každý. Chceli by sme sa však spojiť s každým, kto nepotrebuje veľa slov, ale koná a chce konať-pomáhať ďalej. Touto formou si môžeme odovzdávať cenné skúsenosti, vytvárať dobrovoľné pracovné skupiny, stretávať sa a pomáhať priamo v teréne. Niekedy stačí len včas podať pomocnú ruku tam, kde je to potrebné a veľmi urgentné. Uverejnené príbehy sú skutočné.
--------------------------------------------------

Úplne na konci textov, môžete napísať svoj komentár, postreh, myšlienku, názor, otázku (ak Vás niečo zaujíma), alebo len tak sa s nami podeliť o Vaše príbehy, myšlienky, nápady a pod. NAPÍŠTE NÁM!

------------------------------------------------------------------
Príspevky:

1. Sprejeri.. asi Frajeri...
2. Plechovka na ceste
3. Moja Protivná Mama
4. Ukradnuté cesty z minulosti....alebo...?.
5. Kvety v pivnici

4) Viete odkiaľ sú tie tri deti, ktoré sa často opakujú v hlavičke príspevkov s nápisom: ďakujeme?

UKRADNUTÉ CESTY MINULOSTI alebo: ŽIADNE STRETNUTIE NIE JE NÁHODNÉ:

S kolegom z Vojenskej nemocnice sme cestovali na návštevu jednej rodiny a detského domova na Východnom Slovensku.
Cesta nám ubiehála, kilometre sa míňali. Rozprávali sme sa cestou o Slovensku, aké je nádherné a obzvlášť dediny, lazy, osady obklopené horami. Bola zima a sneh, takže som musel dávať veľký pozor na cestu a byť ostražitý. Náš starúšik už má čosi za sebou. Nechcel som zostať na holičkách niekde, kde to vôbec nepoznám obklopený lesom. Išli sme takou horskou cestičkou resp. cestou, ktorá viedla cez horu. Prešli sme osadu Letanovce, až kým sme si neuvedomili, že sme mimo a že sme asi zle odbočili.

Vrátili sme sa teda naspeť na hlavnú cestu a smerovali k už spomenutej osade. Mali sme v úmysle sa spýtať kde sme a ako sa dostaneme do Žakaroviec (to bol prvý cieľ našej cesty: Detský domov). Auto som zastavil priamo na ceste a odtiaľ sme sa chceli kúsok vydať do osady po informácie. To sme ani nemuseli.. Hneď ako som zastavil sa okolo nás zhŕklo kopec detí a dospelých a všetci chceli vedieť kto sme, či nie sme z vlády, čo chceme, či máme cigarety, či niečo nechceme kúpiť a pod... Otázok sa priznám bolo tak veľa, že som nestíhal reagovať na ani jednu z nich. Sedel som v aute aj s kolegom a nestíhali sme sa diviť, keď sme zbadali neoblečené a bosé deti, ktoré sa po celý čas usmievali. Kolega je zdravotník a hneď sa chcel chopiť svojej úlohy (aspoň slovne), lebo sa bál, ako aj Ja. Z auta sme dosiaľ nevystúpili. Nie pre to, že by sme sa naozaj tak veľmi báli, jednoducho sme to nestihli. Deti boli natlačené na aute a prichádzalo stále viac ľudí.

Napokon som zborovým - hromovým hlasom zakričal otázku, ktorú som nemal zodpovedanú a pre ktorú som prišiel sem: Vedel by nám niekto z Vás poradiť cestu do Žakaroviec, asi sme zablúdili a nevieme kam, kde odbočiť?. Dali hlavy do hromady a po necelej minúte sme vedeli kam ísť a to bez platenia. Zodpovedali sme im ešte zopár otázok (veľa otázok padlo na adresu mojej BA špz, lebo vraj som bohatý keď som z BA). Celkom som tomu nechápal, veď som tam stál zo 17 ročným autom zn. FAVORIT. Musel som sa z toho dostávať nejak inteligentne von a dostal som sa. Poďakovali sme sa a pokračovali v ceste. Keď sme prišli na rázcestie odbočky, pochopil som prečo som nenašiel tabuľu o ktorej som vedel, že tam Je. Bola zaviata snehom a sneh sa na nej držal a držal. Prišli sme k prvému nášmu cielu, zvítali sa s deťmi, poguľovali dievčatá, porozprávali a vypili si čaj a o dve hodinky sme sa lúčili s tým, že nás čaká ešte jedna súrna návšteva.

Tak sme vyštartovali okolo 17 hodiny na cestu smerom do Rožňavy cez nejakú dedinu, cez ktorú vedie skratka na hlavný ťah na Rožňavu (aspoň tak to vedel môj spolujazdec, presviedčal ma, bol si istý, cesta je super, udržiavaná a pod..).
Ako už napovedám, problémy po príchode nenechali na seba dlho čakať. Cestu ktorú opísal tak verne síce našiel, ale aké bolo aj jeho prekvapenie, keď sme sa tam veľmi ťažko dostali a prišli k snehovej stene za ktorou cesta má pokračovať a nepokračuje, si môžete domyslieť. Bolo už neskoro a tma. Nevedel som či mám nadávať, alebo odhrabávať kvalitne udržiavanú cestu podľa môjho kolegu. Stena! Obrovská stena a naše auto maličké, drobučké pred ňou, akoby sa chcelo popasovať s týmto problémom. Potom som sa začal smiať, pretože môj spolu cestujúci len nechápavo krútil hlavou nad tým, čo vidí a ten pohľad stál za to. Dosť sme sa ponáhľali a návšteva to mala byť súrna a veľmi potrebná. Veľký časový sklz a presun o 50 km na vyše urobili svoje aj s mojou psychikou. Začal som uvažovať nad tým , že dnes už nemá význam podstúpiť ďalšiu cestu. K tomu ešte začalo riadne a husto snežiť a kolega dostával samé sms - správy o tom, kde je, prečo už nie sme tam a pod.

STRESS!!!

No hrôza nad hrôzou. Mne však zostal v pamäti jeho pohľad a tak sa mi stále vybavoval vždy, keď mu zazvonil telefón a on sa musel vykrúcať a hľadať slová. Nakoniec sme sa išli opýtať do miestnej krčmy, pretože mu niečo v hlave svitlo a tým aj nová nádej o nejakej novej ceste, ktorá je tiež niekde tu. Neviem kto mu to tam radil, ale znelo to vždy dosť presvedčivo (asi lesný škriatkovia).
Tak som auto otočil a spúšťal sa dolu do dediny, ktorej názov som vôbec nevedel. Zastavili sme pri krčme. Vošli sme dnu a tam nás uvítal jeden hosť, krčmár a ...? Krčmára sme sa spýtali na cestu ktorou sme pôvodne chceli ísť. Potvrdil nám že je-existuje. Zasmial sa však na tom, že sme tade chceli prejsť teraz, keďže je ťažký prechod po tejto ceste aj v lete a pokiaľ nemáte terénne vozidlo, pripravte sa na poriadne otrasy. Úsmev krčmára veštil to, že si myslí, že si robíme žarty. Že si, ne že si, kolega na to nedbal a spýtal sa aj na ďalšiu trasu. No to už krčmár bol v riadnom šoku. Ja som musel z krčmy odísť, lebo by som praskol od smiechu pri mimikách tváre, ktoré pán krčmár strúhal. A môj kolega s úplne kľudným, výrazom v tvári - pokoj angličana, neúnavne sa pýtal bez známok - náznakov smiechu, úsmevu, či vtipu.
Myslím, že sa tam dohadovali a na niečo prišli. Lebo krčmár ma zavolal dnu a spýtal sa či nepotrebujeme uliať za jeden, aby nám tá zima neudierala tak do hlavy. Pridal sa k nemu aj jeden hosť už riadne potúžený (asi aj jemu tá zima spôsobovala problémy).
Taktne som ponuku odmietol. Vyšiel s nami von, ešte sa rozprával s nami o cestách na okolí, už vážne a poskytol nám informácie o ktorých som vedel od samého začiatku. Jediná cesta je návrat speť na hlavný ťah. To nebola dosť dobrá správa, pretože išlo o veľkú obkluku z nášho miesta. Čiže pripadal do úvahy jedine návrat domov.

Nastalo hlboké premýšľanie, ktoré preťalo krik prichádzajúcich detí ku krčme. Prišli k nám a pána krčmára sa opýtali, či je tu ešte ich otec..Je! odpovedal krčmár a zakričal na ňho, aby vyšiel von a išiel domov. Ten sa tackal von, ale domov sa mu nechcelo. Potom sme si všimli, že deti boli len v papučkách aj to v deravých. No boli veľmi veselé. Ich otec ich pred nami poúčal, dohováral im, ale jazyk ho nie dobre poslúchal z čoho deti mali obrovskú zábavu. Kolega vytiahol lízatká, cukríky a rozdal deťom (nevedel som, že také niečo má, až po tom mi povedal, že to bolo určené pre tú slečnu - návštevu, kde sme mali byť).

Krčmár zas pripomenul hosťovi, ako sa má zodpvedný otiec detí starať a nie strebať, no ten mu kontroval bľabotaním..
Kolega potom sa spýtal, či sa nemôžeme všetci takto spolu na pamiatku odfotiť.. dostal kladnú odpoveď a tak som vytiahol foťák a stlačil spúšť. Deti sa samozrejme chceli ešte fotiť, no foťák mrzol a mrzol a tak som sa tváril, že ich fotím (nechcel sa mi film pretáčať, aj keď cvakal, myslel som si, že to tak je).
Mýlil som sa. Zostal som veľmi prekvapený z toho, aké fotky narobil a nacvakal (aj keď sa ukázalo, že na jeden záber cvakal dva krát). Deti sa predvádzali, guľovali sa medzi sebou, vystrájali a otec ich okrikoval.. bez výsledne, pokračovali ďalej a to v tých papučkách. Rozlúčili sme sa so všetkými a išli si po svojej ceste. Vonku husto snežilo. Domov sme prišli v neskorých nočných hodinách, dohodnutú návštevu sme nezvládli.

FOTKY: vyšli perfektne a aj také, ktoré som vôbec nevedel že fotím , lebo som si myslel, že mi tie zábery nevyjdú, kvôli veľkej zime a zahmlievaniu objektívu.
Vy ich vidíte na našej stránke - trošku upravené.
Dedina do ktorej sme to zablúdili: Smolník (alebo mesto?).
Deti: TRI (mená som si nezapametal).
Miestny občania: krčmár a hosť (otec tých detí).

Chystáme: chystáme sa ich navštíviť, priniesť nejaké darčeky, veci, fotky, sladkosti a zistiť, ako im môžeme pomôcť ( ak to bude potrebné).
Sú neodmysliteľnou súčasťou nášho združenia a patria k nemu.
S nimi sme celé združenie spustili. Na návštevu sa tešíme a uvidíme, či si nás budú pamätať.
Priblížime Vám toto stretnutie na týchto stránkach.

Kvety v PIVNICI.

Kde nič nepočuť a nevidieť nie je čo riešiť..
Čo sa naoko zdá že je v poriadku je vo veľmi kritickom bode, je na hrane sa pohybujúcej medzi životom a smrťou. V prípade týchto detí, je to veľký hazard s ich zdravím a s vysokým percentom neustáleho denno - denného zanedbávania, ešte malých detí a detí, ktoré nevedia povedať niekomu som hladný, lebo to jednoducho NEVEDIA. Spoliehajú sa na mamu, otca. Dôverujú im, že práve Oni sa postarajú. Dôvera o ktorú rodičia nikdy neprídu. A keď sa nedarí ani rodičom naplniť potreby svojích detí, pre ich vlastné pohodlie, pre rôzne závislosti, preto, že nepočúvajú a neprijímajú pomoc, preto, že nespolupracujú a často sa samí rodičia pohybujú na hrane asociálneho spôsobu života v ktorom sa pravdepodobne aj dobre cítia, pretože nechcú prijímať žiadny druh práce, pretože si často klamú a nepriznávajú si fakt, že zlyhávajú až pokým neprídu na rad represívne opatrenia. Zoberú nás do domova? Ľudia budú na nás ukazovať a spolužiaci si z nás budú robiť srandu? Tak sa začnú potom deti týchto rodičov vypytovať. My schopný pomôcť sme a to aj všetky inštitúcie, ktoré poznám. Nepochopiteľná obrana matky, otca v tej chvíli je neopdstatnená, až s odstupom času prídete na to, že sa bránia pre svoje vlastné pohodlie. Učia klamať a podvádzať svoje deti. Aby si tento rizikový rodinný status udržali. A My sa tak snažíme pomôcť, že to vyznieva ako poriadna naivita NÁS naivných ľudí - dobrovoľníkov. Sú tam však ešte malé deti, veľmi malé deti a tie do toho nezaťahujem. Práve tie nás nútia konať. Viem už, že čo má padnúť to aj padne. Len sa snažíme aj v tomto prípade minimalizovať možné riziko, ktoré by sa mohlo neblaho podpísať na psychickom stave týchto detí a mohlo by ich to poznačiť na celý život. Tomu sa dá zabrániť tak, že veľmi pomaličky budete postupovať v riešení celého prípadu aj proti nevôli rodičov v spolupráci (keď to ide a je ochota) so sociálnym úradom a inštitúciami, do ktorých deti chodia npar. (školy, jedálne, kluby).

Skoro ráno som išiel s autom do opravy. Po opravení auta som sa ponáhľal do práce. Pohľad ktorý sa mi naskytol po pravej strane cez okno auta mi v pamäti zostane ešte veľmi dlho. V smetiach sa prehrabávajúcu matku so štvor ročným dieťaťom (dievčatko). Vystúpil som z auta a ponáhľal sa k nim. Oslovil som ich a spýtal sa na to čo sa stalo matky, ktorá prehrabávala smeti a niečo hľadala. Po nič nehovoriacej odpovedi, odmietla aj ponúknutú pomoc. Nakoniec sme sa predsa len uzhodli, že prijme aspoň potraviny ktoré kúpime v obchode v blízkosti miesta kde sme boli. Tak sa išlo nakupovať. Kúpili sme hlavne cestoviny, chlieb, pečivo, maslo, mlieko, múku a zeleninu. Pri objeme nákupu, ktorý mi pani hovorila - diktovala som pochopil, že tu nejde o jedno dieťa, ale o viac detí a to rovno o štyri ďalšie deti o ktorých počas nákupu rozprávala.

Dozvedel som sa jej príbeh:
Druh s ktorým žijem odišiel do práce a neposlal nám žiadne peniaze. Nezavolal ani nedal vedieť kedy príde a väčšinou je aj tak opitý a nemá ani korunu. V dome nemám nič čo by som deťom dala jesť, preto som hľadala nejaké veci, kov, železo, ktoré by som mohla predať a kúpiť niečo jesť.Urobil to už takto niekoľko krát a ja som bola prinútená takto hľadať po smetných košoch, aby som mohla dať deťom niečo jesť. Stále sľubuje, ale nič nedodrží a my len čakáme že bude lepšie. Bola som na sociálnom úrade, ale nič som nevybavila lebo ON nevie dokázať príjem (pretože robí na čierno, ak vôbec niečo robí). Pretože žijeme v spoločnej domácnosti a on nie je evidovaný na úrade práce môj príjem na deti (5), činí 2040 Sk. Žiadny iný príjem nemám. Nevedela som čo mám robiť keď som nepochodila ani na úradoch tak som to riešila takto. V škôlke malej tiež nedali zvýhodnenú stravu len preto, že neviem dokázať jeho príjem on na úrad ísť nechce a mňa neuznali sociálne odkázanou. To znamená, že som nemala za čo zaplatiť plnú výšku stravy v škôlke a v škole deťom. Varím im teda doma hlavne zemiaky, lebo tie sme nasadili a ešte máme. Nechcem o deti prísť veď sa o ne starám, ale čo mám robiť, kde mám ísť?.... A tak som len počúval a snažil sa v hlave si rýchlo prehodiť a utriediť myšleinky. Domov po nákupoch odviezť nechcela, lebo nechcela, aby som vedel kde býva (čo som chápal lebo sa bála). Dal som jej na seba kontakt a s tým sme sa rozlúčili.

Po týždni sa ozval telefón a pani matka tých detí zavolala, že je opäť v problémoch. tento krát v nich bola až priveľmi. Súhlasila s návštevou a tak som dorazil do blízkej dediny pozrieť kde to vlastne býva a čo sa deje. Vošiel som do domu, nie však tak ako je zvyčajné. Oni totiž bývajú v pivnici rodinného domu, ktorú si upravili svojpomocne na ,,bývanie". V tejto pivnici bývajú už 11 rok tak, aby ich nikto nepočul, neposudzoval, nevidel, nestaral sa, neznevažoval a pod. Privítali ma deti. V dome nebolo ani kúska chlebu, žiadneho jedla. Najmenšie dievčatko malo vysokú horúčku. Napriek tomu v dome bolo veselo. Deti boli veselé, akoby ani žiaden problém nebol, neexistoval. Navrhol som matke, že dieťa zoberieme na pohotovosť, zoženieme do pondelka niečo jesť (bol víkend) a v pondelok budeme riešiť situáciu so sociálnym úradom. Dieťa sme v sprievode jej strašej 15r. sestry odviezli na pohotovosť a išli zháňať niečo jesť. Podarilo sa nám aj vďaka pomoci našich známych zabezpečiť čo najviac potravín. Mali sme z toho veľkú radosť, že máme tak veľa. Vedeli sme, že to musíme riešiť a nenechať to tak.

V tom dome - pivnici je permanentne dlhodobo hladných 5 detí a najmenšie má len 4 rôčky. Ani susedia, ani učitelia, ani obvodný lekár, ani sociálny úrad nepostrehli nič... vôbec nič a na tých deťoch to doslova kričí.. To mi veľmi rezonovalo v hlave a už som sa tešil na pondelok. 2040 korún predsa nemôže stačiť na uživenie jedného človeka, nie 5 detí v dome. Matka tých detí vravela pravdu a po zisťovaní skutočností okolo tejto veci by ste neverili ako ľahko sa dokážu úradníci stotožniť s tým, čo nariaďuje zákon. Vôbec však neberú - nebrali do úvahy aj to, že matka týchto detí nedokáže presvedčiť svojho druha, aby prišiel na úrad a podpísal aspoň trápne čestné prehlásenie, ktoré by zabezpečilo vyšší príjem rodine, čo jemu nič nehovorí. Evidujú ho ako pracujúceho - resp. dobrovoľne nezamestnaného. Kde však berú istotu že pracuje a zabezpečuje príjem do rodiny som sa doteraz nedozvedel. Je to jednoduché. Dozvedeli sa , že pracuje príležitostne niekde a tak z toho usúdili, že príjem do rodiny je zabezpečený. Stačí, že sa len dozvedeli. Tento človek má vyšší morálny kredit, ako matka tých detí, lebo on vraj to celé opravil, on sa vraj stará. To už však veľmi dlhú dobu, nie je pravda a alkohol už dávno u otca týchto detí je na prvom mieste. Úradníci však naďaľej trvali na jednom papieri, ktorý mal tento muž podpísať a prehlásiť že nemá žiadny príjem, čo on odmietal a odmieta a trvali na ňom... čo tam po tom, že deti v tom dome už pol roka hladujú, že nemajú žiadny iný príjem do rodiny. Nebol dôvod si myslieť, že z 2040 resp. z 2160 korún neprežijú. Toto sú overené fakty. Žitie v pivničných priestoroch považujú sociálny pracovníci za normálne v tejto dobe. Za normálne považu z okolia tejto rodiny tiež to, že v škôlke ani v škole deťom nemohli dať stravu, veď kde sa najedia 40 nenajedia sa ďalší traja, štyria, lebo nespĺňajú podmienky na odoberanie zvýhodnenej jedno korunovej stravy v školskej jedálni a to doslova. Pravdepodobne by deti asi aj tak nejedli. Hanbili by sa. Nie sú na to zvyknuté a pri tom je to úplne normálne.

Deti majú výborné správanie a prospechy v škole. Sú večne usmiate a dodávajú energiu aj ostatným. Ich sneho biele usmiate tváre sa smejú aj keď sa nesmejú. Prospech dobrý, správanie tiež, problémy žiadne nič výstredné. Kto by si všimol niečo že? Veď ich telesná schránka ledva drží na nohách, ledva drží po hromade, ale kto by si niečo všimol, postrehol keď majú dobrý prospech a nedávajú nič najavo.
Keď som tam prišiel nejedli už dva dni nič (dokázateľne). Pohotovostná lekárka potvrdila zanedbanosť vysokého stupňa a vyhladované, dehydrované dieťa ktoré sme doniesli na vyšetrenie z dôvodu vysokých teplôt. Pustila sa do mňa, lebo si myslela že som otec (čo bolo veľmi milé vzhľadom k tomu, že ja som trošku tmavšej pleti). Bola asi dosť nahnevaná tak tento detail prehliadla. Musel som teda vysvetľovať. Po prehliadke sme vybrali lieky a išli domov k nim domov, lebo malá už bola v strachu (nemohla zostať v nemocnici). Kúpili sme cestou potrebné potraviny, sladkosti a doma nás už čakal uvítací výbor. Každá návšteva u nich je srdečná a milá. Veci sa pohli po návšteve sociálneho úradu, ale nie tak ako by sme očakávali. Prekvapený som zostal tým, že sociálny úrad vedel aký má matka príjem, kde žijú a ako. NEKONAL. Prečo? Keď som sa ich spýtal, že deti sú tam a je ich 4, útočili na matku, lebo nepresvedčila druha už rok aby prišiel druha - ožrana, ktorý ju bije vyhadzuje a správa s k nej ako k handre domu , keď náhodou príde po mesiacoch domov. Človeka ktorému jeho vlastné deti nehovoria nič. Matka nespolupracuje. My predsa nikoho nemôžeme na silu nútiť, aby si riešil svoje problémy, kd to sám nechce, klame, zavádza a pod (bránil sa úrad). S tým sa súhlasiť dá aspoň v tomto prípade určite. Sú tam však deti. Z toho čo mi povedali som sa nevysomáril doteraz a to inteligenciu mám. Jedno oddelenie nevedelo čo robí to druhé a vzájomne sa obviňovali. Vtedy som si uvedomil, že tá matka tu pred rokom nemohla nič vybaviť... ani teraz tomu nebolo inak a stále nie je. Tak musím počkať...snáď zajtra sa mi niečo podarí. Matka špekuluje a zavádza. Sociálny úrad nás nekontaktuje, ako dobrovoľníkov ktorí pomáhajú tejto rodine. To musíme robiť My, aby sme postupovali v medziach sociálnych zákonov. Nedostal som odpoveď na to, dokedy budeme ťahať túto rodinu - resp. deti z vlastných finančných zdrojov (granty na takéto niečo nezískate nikde). Sociálny úrad ako štátom zriadená inštitúcia má už dávnmo iné priority. Možno sú stanovené iné priority. Takéto prípady budú len pribúdať a budú na okraji záujmu nielen poverených a kompetentných inštitúcii, ale je vysoká pravdepodobnosť, že sa to čoraz viac bude týkať aj nás ľudí. Pretože nedokážeme pokryť vlastné potreby a vlastný spôsob života ktorý sme si zaumienili, že budeme žiť. Už teraz máme nasadenú vysokú latku s vysokými dlžobami - úvermi na jednu rodinu. Je jeasné, že sa chce každý rodič o svoju rodinu postarať čo najlepšie a tak to má byť. Preto záujem ( aj s pochopiteľných dôvodov) pomáhať bude len minimálny. Dovtedy o tieto deti bude postarané.
Nie však tými, ktorí by mohli najrýchlejšie pomôcť a využiť všetky dostupné prostriedky na dosiahnutie zmeny života a ochrany (aspoň) detí.
To My musíme hľadať miesta odkiaľ zoženieme prostriedky do vtedy, pokým sa niečo predsa len nepodarí vyriešiť a posunúť tak rodinu do lepších podmienok. A to aj za cenu represívnych opatrení, možných sociálnym úradom, ako jedinou kompetentnou inštitúciou v tejto veci jednať. Niekto sa predsa spametať musí. Tu ide o deti. Koľko by sme toho urobili pre svoje, aby sme ich chránili pred zlyhávaním a pred takýmto prostredím. ..koľko..?

Stotožnili sa s tým, že sme na problém tejto rodiny upozornili a pravdepodobne majú za to, že tam chodíme a snažíme sa im zabezpečiť aspoň stravu. Nespýtajú sa či máme na to prostriedky, alebo nie. Neponúknu Vám žiadnu pomoc. Už je to mesiac od prosieb detí, ktoré prišli požiadať o pomoc, aby mali čo jesť. Nikto a to dokonca ani v škole a ani v škôlke sa nezaujíma o to, či tie deti sa nemôžu najesť v školskom stravovacom zariadení (bezohľadu na to, či má ich matka potrebný papier), alebo príjem. Jasné, že matka nespolupracuje tak, ako by mal človek s takýmito problémami spolupracovať. Myslím si, že si neuvedomuje ako ohrozuje deti.
Nikto sa nezaujíma o to, aký dlhý čas už prešiel a rodina sa z miesta nepohla. 2160 Sk. To je jediný príjem, ktorý táto rodina má k dispozícii. Vysvetľoval som aj na úradoch, že občianske združenie miniBODKA nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, ktoré by malo na účte dlhodobo, alebo pravidelne dostávalo na tieto či iné účely. Vysvetlil som, že tejto rodine môžeme pomôcť len z našich osobných platov aj to len na malú chviľu a možno ak, tak len jednoroazovo. Z tej chvíľky a jednorazovosti sa stalo pravidlo viacrazovosti, pretože nás nikto nepočúva a čo je horšie, ani základné potreby tých detí nehovoria kompetentným absolútne nič. Každý kvet potrebuje polievať aby mohol rásť a byť tak prospešný. Tieto kvety polieva matka v zatuchnutom a veľmi špinavom prostredí pivnice rodinného domu tak, ako len vie, aby jej rástli a spôsobovali radosť, aby zostali rodinou a ako rodina aj prežili a žili. Je to z jej strany všetko čo dokáže. Tieto kvety tam, kde by väčšina z nás kvety nikdy nepolievala a ani nedávala.

Priznám sa, že mám chvíľe kedy neviem ako sa pohnúť z miesta a neohrozovať svoj život kôli nedostatku finančných prostriedkov, ktoré čerpám ako výplatu za svoju odvedenú prácu. Toto je jedna z nich. Chvíľa, pri ktorej si dávam otázky prečo sa o to zaujímajú až vtedy, pokiaľ na to niekto upozorní, alebo sú deti v ohrození života? Prečo sa stiahnu vo chvíli akou je táto ? Veď teraz je ich pomoc najviac potrebná. Priznám sa, že Ja ako občan a ani ako človek tomu nerozumiem. Zmysel sociálneho úradu a ľudskosti okolia My v tomto prípade uniká a to nemyslím v zlom. Pomoc ľudí by sa tak veľmi hodila, tak veľmi, že sa mi nechce veriť, ako veľmi ťažko sa pomoc získava. Je to doslova o chlebe a vode. Ak sa vrátime k starým časom žitia a prežitia bude to len preto, že sme zabudli otvoriť dvere tam, kde mali byť otvorené a majú otvorené byť NONSTOP. A to nemám na mysli návrat k starým časom žitia bohatého človeka, alebo rodiny, ktorá má chalupu na ktorú chodí počas sviatkov (samozrejme že zaslúžene si doprajúci oddych). Mám na mysli obsadzovanie starých chájd, uťahovanie sa do hôr, stavanie tzv. chyží, prespávanie v slamníkoch a chodeniu po žobraní, alebo privyrábaní si detí, ktoré s takouto formou práce nemajú prísť do kontaktu. A kto si myslí, že také niečo u nás nie je? Už teraz sú veľké priepastné rozdiely spoločenského života a kvality života rodín. Deti už poukazujú na neznačkové oblečenia svojich spolužiakov. Posudzujú obsah a kvalitu desiatej na veľkých prestávkach svojho spolužiaka. Posudzujú a hodnotia jeho rodinu. Šikanovanie, posmešky, osočovanie, sú na denno dennom poriadku. Iba pozorné oko a všímavosť nás dospelých si to všimne a záujem. Rodič jednej, alebo druhej strany by mal mať ten najväčší prehľad o tom, aké má svoje dieťa a čo sa s ním deje. Veľa krát by rodičia neboli prekvapený z toho, ako sa ich syn, alebo dcéra správa, keď vyjdú na povrch veľmi vážne prečinenia ich vlastných detí. Rodičia ako jediný najprirodzenejší výchovný orgán - môžu zabrániť, až úplne odstaviť vlastné deti, od nedôstojného a neľudského správania sa voči sebe a okoliu v ktorom sa ich dieťa pohybuje resp. v ktorom žije. Rodičia sú najprirodzenejší spôsob výchovy a najväčším prínosom pozitívneho pôsobenia na deti v ktorých ľudskosť treba pestovať od malička až do konca života. Malo by tak veľa ľudí šancu prežiť a to aj z blízkeho resp. príbuzenského vzťahu danej rodiny.

Už dávno som zistil, že všetko máme v rukách jedíne My, My ako ľudia nech sme na akomkoľvek piedestále, alebo hraničnom pásme žitia svojho života. Sme to My ľudia. Nedá mi neukončiť tento preslov s prosbou o pomoc, alebo skôr žiadosť... prečo sme to len My ?,Keby bolo treba, žiadal by som aj v inej galaxii o pomoc pre každého kto pomoc potrebuje a nie nezmyselne ako si niíekto môže pomyslieť (aha aký nadšenec, blbec, ten ešte nič nezažil potom by určite toto nerobil , aj tak nič z toho nebude a pod.). Aj Vy čo čítate niekedy tieto riadky a prídete až do ich samého konca, teda až sem, chcem aj Vám povedať že sme tu len My, My ľudia... nik iný tak krásny a inteligentný tu nie je. Nič viac mysliace a cítiace ako My tu na tejto Zemi našej nie je. Nech už sa stalo komukoľvek z nás čokoľvek a odkohokoľvek zlé. A keď aj nikomu nič. Len Vás prosím ak viete, alebo by ste mohli - zapojte sa spolu snami do pomoci ľuďom a nezostaňte len pri čítaní týchto riadkov, ako nejakého časpoisu z butiku. Nič v tomto obsahu písané nie je vymyslené, ani bulvárne, ani nijak inak nadhodnotené. Všetko je skutočné a ani to nijak inak tu, na týchto stránkach nebude. Pomoc potrebujeme, aby sme mohli pomoc podať ďaľej - poslať ju ďaľej.